Farnosť Čadca v kysuckom regióne podľa súčasnej cirkevnej organizácie patrí do čadčianskeho dekanátu, archidiakonátu žilinského ako súčasť nitrianskej diecézy, ktorá je najstaršou diecézou v strednej Európe.
K tomuto stavu viedla však dlhá cesta. Vývoj farskej organizácie na Kysuciach súvisí však s postupnou kolonizáciou kysuckého územia a postupným vznikom jednotlivých osád a dedín.
Hranice nitrianskej diecézy na jej severnej časti bývali zhodné s hranicami trenčianskej župy, resp. uhorského štátu. Ako vyzerala sieť farských obcí najlepšie vidno v dokumente zo 14.storočia. ktorý sa nachádza vo vatikánskom archíve a ktorý bol zverejnený tlačou v publikácii Rationes collectorum ponticiorum in Hungaria / Správy pápežských zberateľov v Uhorsku/, v r. 1887.
V rokoch 1332 - 1337 pohybovali sa v Uhorsku pápežskí zmocnenci Jakub Berengarius a Rajmud de Bonofato. Slovensko bolo vtedy včlenené do Uhorska, a tak navštevovali aj slovenské kraje.
Príspevky vyberali aj na území nitrianskej diecézy vo vtedy jestvujúcich farnostiach. Pri takej návšteve poznačili meno farára, plebána, meno navštívenej obce, ďalej meno patróna kostola, t.j. svätého, ktorému bol kostol zasvätený a aj počet grošov, obnos, ktorý farár zložil. Podľa výkladu zložený obnos by mohol poslúžiť k zisteniu počtu farníkov. Dotyční plebáni prisahali, že ich príjem nepresahuje obnos, ktorý odviedli.
Najväčšou a najdôležitejšou farnosťou bola Žilina pod názvom SILNA. Bol tam plebán Klement, ktorý bol aj dekanom a zložil 22 grošov. Varínsky plebán zložil 17 grošov.
Pápežskí vyberači za Žilinou prekročili Váh a tak sa dostali do kysuckej oblasti. Ale nechajme prehovoriť vatikánsky dokument, lebo v ňom sa nachádza pre kysucký región dôležitý údaj.
V latinskom znení znie takto: "Item Petrus de Radela iuratus solvit VI. grossos" = Tiež Peter z Radole sprisahaný zložil 6 grošov". Kysucké Nové Mesto sa v tomto súvise neudáva.
V tomto doklade je správa, že v Radoli bol farár Peter, čo je písomný doklad o najstaršej kysuckej farnosti na Kysuciach a to v lokalite zvanej Radoľa.
Tento údaj z vatikánskeho dokladu je o to dôležitejší, že je doložený archeologickým výskumom. Pri archeologickom výskume v roku 1956 odkryl archeológ Anton Petrovský - Šichman (1919-1967) v Radoli na Koscelisku základy murovaného kostola. Podľa odhadu kostol jestvoval približne od roku 1270 do roku 1429. Osídlenie a aj kostol mohli byť ešte staršie. Je len zrejmé, že kostol slúžil duchovným potrebám vtedy osídlenému okoliu.
O jestvovaní fary v Kysuckom Novom Meste nemáme po ruke spoľahlivých správ. Diecézne Schematizmy uvádzali, že Kysucké Nové Mesto je stará farnosť.
Ako bolo osídľované kysucké územie, čo je veľmi obsiahla kapitola, vyskytovala sa potreba zakladať farnosti aj na iných miestach.
Medzi najstaršie kysucké fary patrí Stará Bystrica, kde bola zriadená farnosť r. 1667; v roku 1676 vznikla farnosť v Čadci a v r. 1694 v Turzovke.
Stará Bystrica predtým inklinovala k Tepličke, Turzovka zase k Bytči. Čadca vznikla pri sútoku troch riek a stalo sa tak preto, aby sa vytvorili podmienky pre budúce kysucké centrum.

O vzniku čadčianskej farnosti

Vo všetkých prácach začiatku jestvovania fary v Čadci sa ujal rok 1676. Tento dátum sa nachádza vo všetkých vydaniach diecézneho katalógu nazývanom Schematizmus. Možno sa domnievať, že sa tak deje pod vplyvom kanonickej vizitácie biskupa Jozefa Vuruma z roku 1828, ktorá tento dátum uznáva za vznik farnosti v Čadci. Sú však skutočnosti, ktoré treba zohľadniť.
Pri cirkevných dejinách farnosti Kysucké Nové Mesto sa vyskytuje okolnosť súvisiaca so šírením učenia protestantizmu u nás. Je všeobecne známa dejinná skutočnosť konania žilinskej synody v roku 1610, ktorá dala slovenskému protestantizmu istú organizáciu. Údajne na tejto synoda mali byť prítomní zástupcovia z Kysuckého Nového Mesta. Tak tam vznikla evanjelická farnosť zasahujúca územne na Horné Kysuce. Protestantizmus sa dostal i na čadčianske územie. Veci dozreli tak, že pod záštitou strečnianskeho panstva v roku 1620 bol vydaný dokument, ktorým sa fara v Čadci osamostatňuje od Kysuckého Nového Mesta. Inak to vtedy nešlo jedine zásahom zemepánov. Ak však obyvatelia prestúpili na evanjelictvo, už predtým boli katolíkmi a museli mať aj svoj kostol, i keď drevený. Do takto vzniklej farnosti okrem Čadce patrila aj Raková, Staškov a Svrčinovec. Nemáme však správ o živote tohoto útvaru.
Život však išiel ďalej a v premenách času nastali reformačné i rekatolizačné pohyby. Nitrianski biskupi ako Juraj Selepčéni /1648 - 1666/, Leopold Kollonič /1666 - 1669/ vynakladali veľké rekatolizačné úsilie v nitrianskej diecéze. V rokoch 1669-1679 bol v Nitre biskupom učený a energický muž menom Tomáš Pálffy. Dejiny ho poznajú ako agilného, horlivého a veľkodušného pastiera na nitrianskom biskupskom stolci. Pre náš záujem je dôležitý údaj, že v rokoch 1674 a 1675 dal úradne preskúmať svoju diecézu trenčianskemu archidiakonovi a nitrianskemu kanonikovi Jurajovi Novosedlíkovi /z. 1676/. On ponavštevoval aj kysucké územie. Z toho vznikol dokument, zvaný Novosedlíkova vizitácia.
Juraj Novosedlík v októbri 1674 sa zastavil na fare v Kysuckom Novom Meste, farnosť vizitoval a mal v pláne ísť aj do Čadce, aby tam: vykonal vizitáciu. Z tohto dokumentu sa možno dozvedieť, že do Čadce nešiel. Urobil tak preto, lebo sa dozvedel, že na ceste do Čadce sa vyskytujú zbojníci. Tak píše vo vizitácii, že do Čadce, tak píše doslova "ob praesentiam Iatronum", pre prítomnosť zbojníkov nešiel, ale citoval farára z Čadce do Kysuckého Nového Mesta, aby tam podal správu o kostole, ktorú on aj poznačil. Z tejto vizitácie sa dozvedáme aj meno vtedajšieho farára. Je ním akýsi kňaz menom Gabriel Ferdinand Kviedčinský. Nie je známe odkiaľ a kedy do Čadce prišiel. Podľa mena mohol to byť poľský kňaz. V tom čase nebolo zriedkavosťou, že sa vyskytovali migrujúci kňazi. V Novosedlíkovej vizitácii je vedený ako farár v Čadci. Ešte bude o ňom reč.
Opäť zavládli premeny viery, lebo o dva roky 1676 je v Čadci opäť evanjelický kazateľ. Meno je neznáme. Asi tu nebol nadlho, lebo zemepánska rodina Esterházy katolizovala a kde mala patronát, všade dosadila katolíckeho duchovného. Tak bolo aj v Čadci.
Tak sa aj stalo, že luteránsky kazateľ musel opustiť Čadcu. Údajne sa uchýlil na druhý breh Kysuce na "pľac", zvaný dodnes U Capka.
Stalo sa to 16. apríla 1676. V ten istý deň bol za čadčianskeho farára uvedený Ján Ribársky a začal spravovať túto farnosť.
Od tých čias mala Čadca stálych duchovných vo funkcii farárov, čo bol stály duchovný. Po ich smrti alebo preložení na iné miesto, farnosť spravovali dočasní správcovia, čiže administrátori.

Kostol v Čadci - Starý drevený kostol

Jestvujú novinárske správy, že najstaršia časť Čadce, by mal byť Podzávoz a jeho počiatky kladú do XIV. storočia a tam údajne by bol mal byt' postavený najstarší kostol. Najistejšie však je, že najstarší čadčiansky kostol vznikol v XVII. storočí a každá monografia o Čadci ho volá dreveným kostolíkom.
Najistejšia a písomne doložená správa o jestvovaní dreveného kostola v Čadci je však z roku, 1674, a to z dokumentu, zvaného kanonická vizitácia kanonika archidiakona Juraja Novosedlíka. Viac o ňom bude reč o prvom známom kňazovi v Čadci Gabrielovi Ferdinandovi Kviedčinskom. Vizitátor Novosedlík pri návšteve Kysúc, v Kysuckom Novom Meste zanechal stručnú správu o tomto kostole. Podľa tejto správy vizitátora, kostol bol drevený, bol veľmi jednoduchý, chudobný. Mal len najpotrebnejšie zariadenie. Jeho výzdobu tvorili rozličné obrazy a sochy. Jeden z tých obrazov sa dnes nachádza na hlavnom oltári, nad oltárnym obrazom. Na oltári vtedajšieho kostola sa nachádzal maľovaný obraz narodeného Ježiška. Kostol mal dvojitý chór. Boli tu tiež dva zvony, dva kalichy, jeden zlatý s paténou, druhý cínový. Kostol bol chudobný, bez finančných prostriedkov. Jeho príjem bol iba zo zvončeka, z milodarov, ktoré veriaci do neho kládli. Príjem kňaza tvorili tzv. zárubky, čo boli dávky veriacich kňazovi ponajviac v naturáliách. Vizitátor ich nazýva polatinčeným výrazom ako "zarubcones". Ináč to pomenovať nevedel.
Ostatná správa, zrejme pri stavbe murovaného kostola je, že bol prevezený na Rakovú a tam aj doslúžil.

Murovaný kostol

Kto dnes vstúpi do čadčianskeho kostola, jeho pohľad uchváti hlavný oltár s typicky barokovou výzdobou. Kostol prešiel svojím vývojom.
Jeho počiatky boli ovplyvnené príchodom jezuitov do Žiliny. Do Žiliny prišli jezuitskí misionári po prvý raz 1654. Druhá misia sa začala 1673. Po tretí raz ich príchod do Žiliny bol roku 1685, zriadili tam svoju rezidenciu, prevzali žilinskú faru a konali misie po okolí. R. 1686 sa stal predstaveným žilinskej misie P. Juraj Jankovič.
Žilinská rezidencia bola založená z testamentárneho odkazu r. 1685, ktorý urobil ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni. Jej majetky sa rozkladali na území strečnianskeho a lietavského pánstva. Majetky boli rozptýlené na území okolitých okresov ako aj na území dnešného okresu Čadca. R. 1688 vznikol urbár. Podľa neho žilinským jezuitom okrem iných obcí patrila aj Čadca. Urbár obsahoval presnú a dôslednú evidenciu príslušných dávok zo strany obyvateľstva. Najbohatšia bola Čadca. Ročne odovzdávala 5 pltí, každá po piatich brvnách. Na každej plti bolo po 7 kôp, t j. po 60 kusov šindľov. Veľmož Juraj  Erdödy roku 1714 kúpil Čadcu od žilinských jezuitov za 6.880 zlatých.
Jezuiti aj potom venovali misijnú činnosť Kysuciam a aj Čadci. Jestvuje správa, že na jar a leto 1733 jezuitský misionár navštívil Kysuce. Cez týždeň sa venoval chlapcom, ktorí pásli statok na lúkach. Zhromažďoval ich okolo seba a pripravoval ich na prijatie sviatostí. Otcovia a matky bývali zaujatí prácou na poliach. Tým sa venovali po nedeliach a vo sviatky. Z jezuitov bol to práve P. Jankovič, ktorý povzbudil čadčianskych veriacich ku stavbe nového, murovaného kostola. V roku 1734 na mieste starého dreveného kostola bol postavený murovaný kostol, ktorý stojí dodnes.
Je zasvätený sv. apoštolovi Bartolomejovi. Bol postavený z milodarov miestnych veriacich a za výdatnej pomoci P. Jankoviča. Ten nezabudol na čadčiansky kostol aj keď neskôr pracoval vo Viedni.
Biskupské vizitácie z rokov 1766, 1798 a 1828, každá zanechala opis kostola. Prvé dve sú dosť ťažko prístupné. Najprístupnejšia je z roku 1828. Kostol si však zachoval základné údaje, ako dĺžka 38 m, šírka 16 m. Veža má výšku asi 36 m. Kostol bol stavaný v duchu doby, t.j. v barokovom slohu. Najlepšie to vidno na hlavnom oltári, ktorý pochádza z roku 1762. Uprostred sa nachádza oltárny obraz ku cti sv. Bartolomeja, ktorý je patrónom farnosti i mesta. Na starších pečatiach je pekne vyobrazený. Vedľa oltárneho obrazu sa nachádzajú sochy sv. Joachima a Anna, rodičov Panny Márie. Povedľa nich sa nachádzajú sochy, sv. Augustína sa srdcom v ruke, čo je jeho atribút. Druhý svätec má na hlave pápežskú pokrývku hlavy a ustálilo sa, že je to sv. Gregor Veľký. Uprostred oltárneho stola sa nachádza svätostánok na uschovávanie Najsvätejšej Sviatosti. Na pravej i ľavej strane symetricky boli bočné oltáre, sv. Jána Krstiteľa a sv. Anny. Dnes sú na nich sochy Božského Srdca a Panny Márie. Obrazy boli nimi nahradené. Stalo sa tak pri veľkej oprave kostola 1899 za farára Ignáca Tvrdého.
Najkrajším predmetom kostola bola kazateľnica, hore so soškou Krista Spasiteľa, kolom do kola sa nachádzajú štyria evanjelisti. R. 1800 vybudovali murovaný chórus pre organ a spevákov. Organ bol viac ráz prestavovaný, kým prišiel k dnešnej podobe. Pred oltárom visela lampa večného svetla. Kostol mal všetky potrebné nádoby a rúcha potrebné k bohoslužbám, ako kalichy, omšové rúcha, liturgické oblečenie pre kňaza i miništrantov. Kostol býval často opravovaný a každá oprava zanechala svoj prínos. Kaplnky, ktoré boli pristavené povedľa veže stratili svoju funkčnosť, prerazila sa stena do kostola a tak vznikli dva vedľajšie vchody do kostola.
Ako prichádzame ku kostolu, na jej priečelí sa nachádza krásna socha Panny Márie Kráľovny nebeskej. Pri stavbe kostola jezuiti darovali krásnu sochu Panny Márie, ktorá sa časom rozpadla. Tá, ktorá je na priečelí kostola, 1785 ju darovala čadčianska rodina Špaldoňová 1892 kaplán Št. Beňáč (al. Beniač) urobil medzi ľuďmi zbierku a za 250 zlatých zakúpil v Mníchove od firmy Mayer sochu Panny Márie Lurdskej.
 Aký by to bol kostol bez zvonov? V 19. storočí bol zvon Bartolomej, Najsv. Trojica, Lukáš, a ešte dva menšie zvony. V prvej svetovej vojne boli zvony rekvirované na vojenské účely. Po prvej svetovej vojne boli zakúpené nové zvony Bartolomej, Cyril a Metód a Mária. Používal sa menší zvon umieráčik. Elektrifikovanie kostola sa urobilo 1922. Za dekana Števuľu boli zvony prevedené na elektrický pohon.
V prvom podlaží veže kostola sú na železnej zvonovej dvojpriestorovej stolici umiestnené dva zvony. V druhom podlaží je oceľová zvonová stolica s priestorom pre tri zvony. V strede tohto priestoru je umiestnený zvon so spodným priemerom 1350 mm, s vnútornou výškou 1025 mm. Je však prasknutý, pričom v minulosti boli pokusy opraviť ho zváraním, čo sa nepodarilo. Znel v tóne D 1.
Výročie konsekrácie kostola sa slávievalo 6. augusta na sviatok Premenenia Pána.
Čadčiansky kostol bol svedkom mnohých cirkevných slávností. Azda najmohutnejšia slávnosť bola v roku 1920, keď oščadnický dekan Štefan Krautman zvolal na poradu všetkých farárov okolitých dekanátov. Okrem čadčianskeho to bol dekanát starobystrický, turzovský, kysuckonovomestský, varínsky a prišli kňazi aj z dekanátu žilinského a bytčianskeho.
V čadčianskom kostole sa konali mnohé náboženské slávnosti, novokňazské primície, birmovky, prvé prijímania. Čadčiansky kostol nikdy nezíval prázdnotou a ozýval sa spevom. Je vhodné ešte spomenúť, že v roku 1921 vyšiel tlačou v Čadci "Malý spevník chrámový" bez udania autora. R. 1928 zas vyšiel "Pútnický spevník pre Kysuce".
Čo sa neuskutočnilo, bola plánovaná prístavba, rozšírenie kostola, čo je veľmi žiadúce.

Poradie čadčianskych správcov tunajšej farnosti

Dejiny každej farnosti musia mať súpis takých duchovných, ktorí na ich území vykonávali duchovenskú službu. Podľa rozličných dokladov poradie čadčianskych dušpastierov má nasledujúce poradie:
1.  Prvým, menom známym kňaz je Gabriel Ferdinamd Kviedčinský. Jeho meno je známe z vizitácie kanonika Juraja Novosedlíka. V Čadci jeho pôsobenie spadá do rokov okolo 1674. Nikde inde sa jeho meno nespomína. Podľa mena bol to Poliak. Podľa všetkého patril medzi migrujúcich misionárov. Tu aj skončil svoj život.
2. 16. apríla 1676, ako už bolo spomínané v stati o vzniku farnosti, bol uvedený do funkcie čadčianskeho farára, Ján Ribarsky. Bádaním sa o ňom zistilo, že sa narodil r. 1644 v Poľsku. Teologické štúdiá konal v Krakove. Na kňaza bol vysvätený 1667. V Čadci mohol byť do roku 1690. Jeho ďalšie pôsobiská sú neznáme, iba že v roku 1692 sa nachádza na fare v Trstenej. Rokom 1705 sa jeho stopa stráca.
3.  V roku 1690 prišiel na čadčiansku faru vzdelaný muž Ján Martin Križan. Rok narodenia je nezistený. Pochádzal z obce Tŕstie v púchovskom okrese. 1667 sa nachádzal na gymnáziu jezuitov v Trenčíne. V zozname žiakov je zapísaný ako Slovák a nepochádzal zo zemianskeho stavu. Študoval na Trnavskej univerzite, kde 1674 získal stupeň bakalára filozofie. V Čadci pracoval do roku 1695, kedy prešie1 na faru v Považskej Bystrici. Tam úspešne účinkoval aj v hodnosti dekana do jeho násilnej smrti 7. septembra 1720. Bol zavraždený.
4. 1695 po ňom nastúpil Adam Beško, ktorý tu pracoval vyše 30 rokov. t.j. do roku 1727. Vtedy aj zomrel.
5.  Po ňom 1727 nastupuje do Čadce za farára Martin Stankovič, kaplán z Kysuckého Nového Mesta. Tu pracuje do roku 1749, kedy prechádza na faru do Kočkoviec. Tam pracuje do roku 1752, kedy pre nevládnosť, vyčerpaný opúšťa farnosť. Za neho sa staval terajší kostol.
6.  1749 prichádza na čadčiansku faru do Čadce nitriansky rodák František Bé1aj,kde sa narodil 1723. V Čadci pracuje do roku 1752, kedy prešiel na faru do Motešíc, potom do Mitíc. Tam sa aj jeho stopa stráca.
7. 1752 prichádza na faru trenčiansky kaplán. Ján Sartoris. Zistilo sa o ňom, že sa narodil 1726 a že bol začas aj vojenským kňazom. V Čadci pracuje krátko, lebo 1756 odchádza na faru do Kochanoviec.
8. V tomže roku prišiel do Čadce za farára Ján Košťál. Narodil sa 1730 v Dubnici, v duchovnej správe bol najprv kaplánom v Kysuckom Novom Meste, 1756 je v Čadci, 1758 prechádza na faru do Nemšovej, 1773 na faru do Rovného pri Bytči, kde zomrel 9. novembra 1789.
9. 1758 prichádza na čadčiansku faru František Škrekaj, alebo aj sa píše o ňom aj pod menom Širokaj. Po dvoch rokoch z Čadce odišiel, t.j. 1760 na faru do Rosiny a tam aj 17. septembra l778 zomrel.
10. 1. októbra 1760 prišiel za farára do Čadce na veľmi dlhý čas kňaz Lukáš Pažický. Naradil sa v Prievidzi ako dvojča s bratom Adamom a 16. novembra 1728 bol pokrstený. Vtedy sa do matrík nepísal deň narodenia, ale krstu. Filozofické a teologické štúdia konal v Trnave počas troch rokov. l. augusta 1752 bol vysvätený na kňaza. Jeden rok a tri mesiace bol kaplánom v Malej Hradnej. 16. novembra 1754 prišiel na Kysuce, a to na Skalité, kde sa stal druhým farárom v poradí. 1760 sa stal farárom v Čadci, ale tak, že spravoval obidve farnosti, Skalité, aj Čadcu. Taký stav trval do roku 1772. Býval v Čadci. Počas jeho pôsobenia 1778 bola postavená v Čadci murovaná fara.
Počas jeho dlhého pobytu v Čadci sa prevádzali viaceré akcie. Podľa veže sa postavili dve kaplnky 1751 a 1783. Samotná veža sa stavala 1778. Hlavný oltár stavali 1762. Na veži kostola strešná konštrukcia sa robila 1794 ako o tom svedčí písaná listina, nájdená pri oprave veže 1984. Text latinskej listiny do slovenčiny preložil autor tejto state, čo sa nikde neuvádza. Pažický daroval kostolu zvon, po ňom pomenovaný Lukáš.
Okrem jeho pastoračnej práce treba vyzdvihnúť jeho účasť v Berno1ákovom Tovarišstve, v rokoch 1793 - 1795. Odobral štyri slovenské knihy, medzi nimi praktickú knihu Fándlyho Zeľinkára. Počas jeho účinkovania dvaja chlapci sa venovali kňazskej službe. Lukáš Pažický sa rozlúčil s týmto svetom 18. apríla 1800 a bol v Čadci pochovaný.
11.  1. júla v tom istom roku zaujal faru v Čadci rakovský farár Juraj Ghéczy. Narodil sa 26. apríla 1760 v  Novákoch. Prvý ročník filozofického štúdia konal v nitrianskom seminári a ostatné štúdiá v generálnom seminári v Bratislave. Po skončení bratislavských štúdií strávil v Nitre desať mesiacov, aby sa pripravil na kňazskú vysviacku, ktorá mohla byť v rokoch 1786 - 87. 14 mesiacov bol kaplánom v Bytči a 20 mesiacov v Kysuckom Novom Meste. 1790 sa stal farárom na Rakavej. 1798 sa sťažoval na svojich rakovských farníkov. Po smrti Pažického sa stáva farárom a dekanom v Čadci. Aj on odoberal bernolákovské tlače a zaslúžil sa o školu. 1810 prešiel na ľahšiu faru do Skalky. Bol už chorľavý, šiel sa liečiť do Pešti a tam aj zomrel 4. apríla 1819.
Pisateľ článku o Čadci 1893 spomína "znamenitých synov" Pažického a Ghéczyho. Vyjadril túžbu: " ... azda, že nám dakto padá obšírnejšie správy z Kysúc starých i nových veľkých i malých". Kiež tieto riadky splnia nanesenú túžbu!
12. Ghéczyho nástupcom 1810 Sa stal kňaz Ján Bielek. Jeho údaje prezrádzajú, že sa naradil 24. júna 1776, teda na sviatok sv. Jána v Kysuckom Novom Meste. 1794 bal prijatý do nitrianskeho seminára. 1801 bol vysvätený na kňaza. V tam istom roku je na fare v Lazoch pod Makytou, 1802 je farárom v Krásne nad Kysucou. Odtiaľ 1810 prešiel na faru v Čadci. Po 15 rakoch 1825 bol zvolený na faru v Žiline. 1833 bol vymenovaný za čestného nitrianskeho kanonika. V Žiline zahral dôležitú úlohu 1848 roku. Tam aj zomrel 5. marca 1853.
13. R. 1825 čadčiansku faru zaujal kňaz Ján Karell. Narodi1 sa 1790 v Osuskom. Študoval v Nitre. Za jeho pôsobenia nitriansky biskup Jozef Vurum v Čadci vykonal kanonickú vizitáciu r. 1828. Je to obsiahly dokument o čadčianskej fare a kostole, z ktorého sa bude vždy čerpať. Zomrel v Čadci 18.II. 1838. Počas jeho pôsobenia 1831 zúrila povestná cholera.
14. Po Kare1lovi prišiel 1838 za farára Štefan Butor. O jeho živote sa nachádzajú správy v kanonickej vizitácii Zákapčia 1828. Narodil sa 1793. Na kňaza vysvätený 1819. 1831 bol farárom na Zákopčí. 1838 prišiel do Čadce. Tu sa dlho. nezdržal, lebo. 14.9. 1840 zomrel.
15. Jedným z veľmi zaslúžilých duchovných pastierov v Čadci bol dekan František Xavér Daniš. Počítajú ho do skupiny posledných bernolákovcov. Generačne mladší nepatril už k Tovarišstvu. on žal jeho ovocie. Stál na prechode bernolákovcov ku štúrovcom. Do galérie bernolákovcov sa zaradil ako spisovateľ.
   František X. Daniš sa naradil 23.X. 1796 v Banskej Štiavnici. Po štúdiách v nitrianskom seminári v decembri 1819 bol vysvätený na kňaza. Po vysvätení bol vychovávateľom v rodine baróna Hellenbacha, 1820 v kancelárii generálneho vikára, 1821 ide za kaplána do Rovného, 1825 sa stal farárom v Zákopčí, 1833 v Turzovke a napokon 1840 farárom s funkciou dekana v Čadci.
    Do dejín slovenskej literatúry sa zapísal prekladom a vydaním piatich zväzkov kázní, čím poslúžil vhodnou príručkou pastoračnému kňazstvu. Jazykovedci si všimli používanie dlhého tvaru privlastňovacieho zámena "naším, vaším". Bolo by veľmi pozoruhodné vidieť, ako používal v texte kníh tzv. "kysucizmy". Z jeho čadčianskeho pobytu sú pozoruhodné dve udalosti roku 1848. Na starej fare r. 1937 umiestnili pamätnú tabuľu, dielo sochára Vojtecha Ihriského. Stalo sa tak na pamiatku keď slovenskí dobrovoľníci pod vedením Hurbana a Štúra, Zocha a Bloudeka obsadili  Čadcu ako predstavitelia Národnej rady slovenskej. Hurban so Štúrom boli "bytom i sytom u starkého dekana Daniša, horlivého Slováka". Naša poznámka: Aký starký, veď mal len 52 rokov. Prišli hladní, nevyspatí. Na fare u Daniša našli pohostinstvo. Hurbanovci verbovali Kysučanov do oddielov slovenského vojska. V Čadci sa hlásilo 30 mládencov. V Kysuckom Novom Meste 2, v Žiline ani jeden. V Kysuckom Novom Meste ženy kľakali na zem, brali deti na ruky a snažne prosili, aby im nebrali mužov na vojnu. Po skončení povstania sa všetci čadčianski dobrovoľníci vrátili živí domov.
 Varínsky farár Jozef Šimonik sa veľmi angažoval za maďarskú gardu. Vojaci rakúskeho generála Frischeisena ho zajali a viedli smerom na Tešín. 12. decembra 1848 ho odsúdili na smrť a na čadčianskom cintoríne ho mali zastreliť. Dekan Daniš zasiahol a súdny výrok nevykonali.
 Roky 1847 - 1849 boli hladovým rokmi. Zemiaky sa neurodili, nastal hlad a ľudia od hladu mreli. 1849 Daniš ako okresný dekan na birmovke v Kys. Novom Meste povedal srdcervúcu kázeň. Biskup Imrich Paluďai zriadil stravovaciu akciu.
 Daniš horlivo podporoval Spolky miernosti ako aj iné osvetové podujatia. Zomrel mladý, 53 ročný, náhlou smrťou, ranila ho mŕtvica 1. apríla 1849. Pochoval ho bytčiansky dekan Štefan Tvrdý pri kostole do nového hrobu. Dočasnú správu farnosti po ňom prevzal kaplán Ondrej Lemeš.
 Danišov hrob v päťdesiatych rokoch 19-tého storočia bol označený malým mramorovým krížikom. Jeho hrob identifikoval dp. Peter Holbička ešte ako bohoslovec a je to miesto naproti kamennému krížu v lipovej aleji.
16. V roku 1849 po smrti Danišovej ako čadčiansky farár nastúpil František Lerch. Je zistené o ňom, že sa narodil 18. augusta 1809. Po nitrianskych štúdiách bol vysvätený 21. augusta 1832. 1838 sa stal farárom na Zäkopčí, 1849 prišiel do Čadce, 1853 odišiel na faru do Lefantaviec neďaleko Nitry, 1865 zas išiel na faru do Nitr. Rudna, 1881 bol penzionovaný a 15. mája 1892 zomrel ako 83 ročný.
17.  V roku 1853 sa stal farárom v Čadci kaplán Ján Raška. Narodil sa 19. I. 1826, rodisko nezistené. 24.VII. 1849 bol vysvätený. Po kaplánskych rokoch v Čadci sa tu stal farárom i dekanom na dlhé roky až do roku 1890, kedy odišiel do penzie. Pastoračnou prácou pozdvihol školstvo. Najmä za kaplánovania Henricha Radlinského stúpol počet žiakov. Kým 1869 bolo v Čadci žiakov 59, 1870 ich bolo 128, 1871 ich bolo 212, 1873- 255, 1875 - 291, 1878 - 325, 1883 - 428 žiakov. Farár sa staral aj o slovenské učebnice. Sám odoberal slovenské časopisy a podporoval slovenské aktivity. 1890 odišiel do penzie. Na dôchodku aj zomrel 9. novembra 1899.
18. V roku 1891 prišiel za farára Ignác Tvrdý. Narodil sa 8.II. 1828 v Žiline. Študoval v Nitre, kde bol aj vysvätený. Kaplánom bol dlhé roky v Dlhom Poli, až kým sa 1866 nestal farárom vo Vysokej n. Kysucou. Zastával aj funkciu okresného dekana turzovského dekanátu. Jeho práce boli ocenené tým, že 1891 bol povýšený do hodnosti titulárneho prepošta s možnosťou pri omši používať biskupské odznaky. V tomže roku prišiel do Čadce za farára. Za neho sa previedla veľká oprava kostola. Do okien boli vložené obrazy vo vitrážnych sklách. Vtedy asi aj oltárny obraz sv. Bartolomeja mohol byť prevedený v takejto podobe. Veriaci veľmi obdivovali omšový kalich, ktorý pán prepošt pre kostol zaobstaral. Jeho život sa skončil 6. mája 1904.
 Po jeho smrti spravoval farnosť kaplán Štefan Krautman a Štefan Beniač.
19.  V roku 1904 prevzal čadčianskú farnosť najprv ako administrátor a 1909 ako definitívny farár už spomínaný Štefan Beniač. Narodil sa 1869 v Žiline, študoval v Nitre, tamže 1891 vysvätený. Kaplánom bol v Čadci, 1901 dočasným správcom fary v Rakovej, Rosine, 1902 v Bytči, Oščadnici. V Čadci bol správcom farnosti do roku 1920. Slovenskými kázňami prispieval v rokoch 1893 - 1900 do Osvaldtovej Kazateľne, článkami do novín Kresťan, Katolíckych Novín, Ľudových Novín, Posla Bož. Srdca Ježišovho. V nitrianskych maďarských novinách Nyitramegyei Szemle 1896 uverejnil dejiny Čadce a jej kostola. Všetko uverejňoval pod menom Štefan Beňáč. Bol účastinárom aj čadčianskej súkenky, ktorá po prvej svetovej vojne skrachovala, práca prestala, čo pripísali jemu. V dôsledku takých nepokojov 1920 išiel do penzie. 1922 bol pomocným duchovným v Bánovciach. Žil však v Budapešti. Zomrel 21.februára 1942.
Farnosť po ňom spravoval ako administrátor kaplán Ján Porubský.
20.  Uprázdnené čadčianska farnosť bola obsadená r. 1921, keď biskup Dr. Karol Kmeťko vymenoval za farára do Čadce Štefana Stolárika. Štefan Stolárik sa narodil r. 1869 v Turzovke. Študoval v Nitre a v Budapešti. Na kňaza bal vysvätený 1892.Pôsobi1 na kaplánskych miestach ako Zákopčie, 1897 Vysoká, 1906 prišiel na faru do Lysej pod Makytou. 1921 roku na výslovnú žiadosť biskupa Dr. Kmet'ku prevzal faru v Čadci. Aby mu toto menovanie "osladil", vymenoval ho do hodnosti titulárneho opáta na Skalke a venoval mu aj hodnostársky prsteň, čo sa stalo r.1922. Vyše dvadsať rokov spravoval čadčiansku farnosť. Ľud ho menoval "pan opatek", alebo "pan opatko". Zomrel 12. marca 1940. Po jeho smrti farnosť spravoval žilinský kaplán Vojtech Stranovský.
21.  V roku 1940 obsadil čadčiansku faru Rudolf Kunda. Narodil sa 16.XI. 1892 v Bošáci. Študoval v Nitre a tam bol počas prvej svetovej vojny vysvätený na kňaza 2. júla 1916. Kaplánoval vo Varíne, Čadci, Močenku a Rajci. 1925 sa stal farárom v Belej pri Varíne. 1940 prišiel do Čadce. Prišlo mu pracovať v krušných časoch druhej svetovej vojny ako aj po nej. Zomrel na svoje meniny 17. apríla 1953.
On a nasledujúci farári sú ešte v živej pamäti Čadčanov.
22.  V júni 1953 prišiel na čadčiansku faru Rudolf Števula. Narodil sa 3.7. 1909 v Topoľčiankach. Študoval v Nitre a tam bol aj 12. 1932 vysvätený na kňaza. Kaplánom bol v Starej Bystrici, 1933 v Turzovke, 1934 nastúpil na novozriadenú farnosť v Klokočove a odtiaľ prešiel do Čadce.
Tento dolniacky kňaz si zamiloval kysucký kraj a kysucký ľud. Kysucký spisovateľ Pavol Hrtus Jurina ho nazval "chalupčanským pánkom“. Patril medzi kysuckých priekopníkov futbalu a motorizmu. Za neho sa začala stavať nová fara. Mal mnoho kaplánov. Najdlhšie z nich bol pri ňom kaplán Ladislav Belás, čadčiansky nazývaný „Belasko“. Neskôr sa stal kanonikom, no keď prišiel na návštevu do Čadce, babky ho stále oslovovali len „náš kaplánko“ R. 1980 odišiel farár na dôchodok a býval v Zlatých Moravciach, kde aj  8. decembra 1994 zomrel. Písaval aj do časopisov Náš priateľ a Katolícke Noviny.
23.  Po ňom 1980  správu fary prevzal Milan Kavor. Jeho údaje: Narodil sa 10.XI. 1944 v Brodzanoch, teológiu študoval na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, tam tiež vysvätený 17.VI. 1972, kaplán v Bytči, 1973 Čadci, 1977 správca fary Lietava, 1980 správca fary Čadca. 1988 čestný dekan, 1992 cirkevný sudca. Za jeho pôsobenia sa v Čadečke na mieste starého dreveného kostolíka postavil nový, murovaný. Začalo sa so stavbou kostola na sídlisku Kýčerka, postavilo sa celé nové poschodie na fare, vo farskom kostole sa zaviedlo elektrické kúrenie, urobila sa medená strecha a prístavba novej sakristie. V r. 1995 správca fary Ostratice a Rybany, 1999 správca fary Rybany.
24.  R. 1995 správu fary v Čadci prevzal Marek Hriadel, narodený 24.3. 1958 vo Veľ. Klíži. Študoval na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte, vysvätený na kňaza 17.6. 1984 v Nitre, kaplán Košeca, 1986 Bytča. 1987 správca fary Lehota pod Vtáčnikom, 1990 správca fary Vysoká nad Kysucou, 1995 správca fary a dekan Čadca, 1997 špirituál Kňazského seminára, 1999 dosiahol akademický stupeň na univerzite KUL v Lubline v Poľsku licenciát teológie, 2001 farár v Nitre.
25.  R. 1997 prevzal správu fary v Čadci Ing. Ivan Konečný, narodený 19.4. 1944 v Radošovciach, na kňaza tajne vysvätený 25.5. 1975. Po Nežnej revolúcii 1990 kaplán v Čiernom, 1991 správca fary tamže, 1997 správca fary Čadca. 2000 čestný dekan. 2002 farár Považské Podhradie. Za jeho pôsobenia sa v Milošovej začala sláviť nedeľná bohoslužba v bývalej krčme. Budova sa začala prestavovať na kostol, začali sa sláviť bohoslužby v bývalej Horelickej škole.
26.  R. 2002 poradie čadčianskych farárov uzaviera, lebo to sme už v súčasnosti, Th.Lic. Emil Floriš. Narodil sa 22.6.1955 v Púchove, pochádza z farnosti Lednica, študoval na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, na kňaza vysvätený 14.6.1981. Kaplánom bol v Nesluši, 1981 v Pov.Bystrici, 1985 v Krásne nad Kysucou, 1987 správcom fary v Rosine, 1997 v Predmieri. R. 2000 dosiahol stupeň akademického štúdia licenciáta posv. teológie na Pápežskej univerzite v Krakove a r. 2002 zaujal prestol farára v Čadci.
Čadčianska farnosť zaberala široké územie. V posledných rokoch narástol aj počet obyvateľstva. V roku 1998 sa postavil nový kostol sv. Jozefa robotníka. O rok neskôr Biskupský úrad v Nitre rozdelil územie čadčianskej farnosti a pri tomto kostole zriadil novú farnosť s názvom Čadca - Kýčerka. Farnosť zaberá západnú časť čadčianskeho územia.
Biskupský úrad vymenoval aj správcu fary. Je ním Marek Smatana. Narodil sa v Topoľčanoch 13.2. 1972. Na kňaza bol vysvätený 14.6. 1997.
Táto farnosť už má aj svojho kňazského odchovanca. Volá sa Gustáv Lutišan. V júni 2004 bol vysvätený za diakona a r. 2005 za kňaza.
V duchovnej správe farnosti pôsobí aj diakon Milan Potočiar, narodený 21.1.1968 a vysvätený 20.6. 1993.
Na záver tejto kapitoly uvádzame dva pokusy o štúdium za kňaza, ktoré pokusy boli ukončené ich úmrtím.
V roku 1888 medzi prvých chovancov Malého seminára v Nitre bol prijatý študent Jozef Kováčik, narod. 24.8. 1870 v Čadci. Chodil do VI. triedy. Po Novom roku 1889 ochorel na tuberkulózu. Stav sa nelepšil. Beznádejne chorý odišiel k rodičom. Seminárske zápisy neuvádzajú dátum jeho smrti. Bude ho treba nájsť v matrikách čadčianskej fary.
Druhý bol Eliáš Tobola z Čadce, tak isto chovanec Malého seminára v Nitre a žiak VI. triedy gymnázia v Nitre, ktorý zomrel 10. februára 1948. Bol pochovaný na čadčianskom cintoríne. Nech odpočíva v pokoji!

Kapláni v Čadci

Čadčianska farnosť bola rozsiahla, preto farár potreboval na pomoc mladších duchovných, ktorých nazývali kaplánmi.
Nasleduje ich menoslov. pokiaľ sa ho podarilo z prameňov zostaviť:

1782 -  P. Gerard františkán
 P. Celestín františkán
1794 -  P. Tomáš Hlavačáni františkán
1795 -  P. Paulik F. františkán
1796 -  Juraj Jakuš
1797 -  Ján Dvorák
1799 -  František Tóth
1800 -  Samuel Peška
1802 -  Michal Rovňan
1805 -  Ján Harant
1807 -  Adam Hvorečný
1810 -  Ján Morvay
1811 -  Michal Mihalovič
1813 -  Juraj Bujna
1817 -  Andrej Zajmus
1823 -  Daniel Konček
1826 -  Štefan Marko
1833 -  Juraj Novosad
1840 -  Valentín Zimmermann
1843 -  Andrej Lemeš
1849 -  Ján Raška
1854 -  František Podivinský
1860 -  Juraj Lenčo
1861 -  Juraj Špaček
1862 -  Adam Skalka
 Ján Horecký
1863 -  Ján Sečanský
1864 -  Ján Palášty
1865 -  Štefan Ballay
1867 -  Henrich Radlinský
1881 -  Alexander Hollý
1889 -  Július Matuščík
1891 - Štefan Beňáč (alebo aj Beniač) K jeho účinkovaniu v Čadci sa viaže zavedenie májových pobožností.

Od roku 1895 sa mená kaplánov nachádzajú vo farských matrikách pri výkone funkcii krstov, sobášov a pohrebov.

Hodas – zaviedol v Čadci prvé piatky
Belás Ladislav (1954-1963)
Danihel Peter (1972-1973) + 1.7.1986
Kavor Milan (1973-1977)
Oprala Jozef (19
Noga Jozef (1970-1973)
Šuppa Jozef (
Gura Ladislav (1979-1985)
Ondrejička Ján (1976-1979)
Dvorský Jozef (
Stranianek Peter (
Stanček Ľubomír (
Belák Stanislav (1982-1983)
Duník Stanislav (1985-1986)
Gurín Dominik (1986-1990)
Mazúch Pavol (1989)
Moravec Pavol (výpomoc)
Dzurianik Štefan (
Lysičan Miroslav (1990)
Kovács František (1990-1992)
Hlaváč Ján (1990-1993)
Petráš Jozef (1992-1993)
Špánik Ivan (1992-1994)
Strapko Stanislav (1993-1995)
Ďungel Stanislav (1994-1995)
Kňaze Ivan (1994-1997)
Kováč Milan (1993-1994)
Vojtek Štefan (1996-1997)
Zimen Peter (1997-1998)
Smatana Marek (1997-1999)
Bukovan Štefan (1998-1999)
Mátel Andrej (1998-1999)
Hoždora Miroslav (1999)
Vaňo Igor (1999-2000)
Tarhaj Jaroslav (2000-2001)
Kaštan Peter (2000-2002)
Sudor Jozef (2001-2002)
Balaj Jozef (2002)
Bollo Ľubomír (2002-2004)
Slávik Ján (2002-2005)
Švec Peter (2003-2005)
Fukas Martin (2004-
Neviďanský Henrich (2005-
Dubec Peter (2005-

Kňazi pochádzajúci z Čadce

Čadčianska farnosť je starobylá, bola náročná a ako ukazuje prehľad kňazov tam pôsobiacich, ich rad je obsiahly. Čadčianska farnosť však splatila svoj dlh voči cirkvi i voči národu tým, že podľa svojich možností dodala vynikajúce postavy cirkvi i národu.
1.  Prvým zisteným kňazom z Čadce je Ondrej Bazelides. Podľa matrík bazelidesovská rodina sa objavuje v Čadci po roku 1745. Dekan Lukáš Pažický drobným a ťažko čitateľným písmom poznačil do matriky, že 19. novembra 1764 pokrstil Ondreja, syna Šimona a jeho manželky Barbory. Základné vzdelanie dostal v čadčianskej škole. Pátri františkáni zo Žilinského kláštora často vypomáhali v Čadci v duchovnej správe. Pod ich vplyvom sa Ondrej prihlásil do ich rádu v roku 1782. V roku 1786 z rádu vystúpil a prestúpil do diecézneho kléru. Teologické štúdiá konal v generálnom seminári v Pešti a v Bratislave. Na kňaza bol vysvätený v Nitrianskej katedrále biskupom Františkom Xav. Fuchsom pri oltári Snímania z kríža 24.júla 1790. Po krátkom kaplánovani v Lietave 1791 sa stal farárom v Riečnici. Farnosť bola bez, kostola, bez farského príbytku. Čoskoro však jeho pričinením stojí drevený kostolík, aj škola s učiteľom organistom. R.1792 ho biskup Fuchs povolal do biskupskej kancelárie do funkcie ceremonára a biskupského notára. 1793 je preložený na faru do Súľova, ktorá sa nazývala "dukátovou farou". 1800 prešiel ne faru do Papradna, kde sa mu veľmi nedarilo. Už troch jeho predchodcov donútili z Papradna odísť, on bol štvrtý. Po siedmich rokoch sa vrátil znova do Súľova. 1814 prijal faru v Strečne. Tam čoskoro zomrel, 18. júna 1817 jeho mŕtve telo uložili do hrobu.
Po celý čas trvania Bernolákovho Tovarišstva bol jeho členom, od roku 1792 - 1796.
Ešte možno pripomenúť údaj, že jeho otec bol dva razy v Čadci richtárom 1787 a 1791.
2. Dekan Lukáš Pažický zapísal do čadčianskej matriky, že 11. mája 1785 pokrstil chlapca, syna otca Ondreja a matky Zuzany Derčíkových na meno Ján. Krstným otcom bol Ján Derčík, ktorý bol 1792 čadčianskym richtárom. Iný, Štefan Derčík bol zas kostolným kurátorom. Derčíkovská rodina prišla do Čadce asi okolo r. 1760.
Janko Derčík sa dostal do sveta, lebo filozofiu študoval v Bratislave a teo1ógiu vo Viedni. Vysvätený bol 1807. Bol predurčený k vyšším miestam. Do r. 1809 bol prefektom v generá1nom seminári v Bratislave. 1814 je profesorom biblických vied v Trnave a napokon v Pešti. 1826 sa stal ostrihomským kanonikom. 1829 bol vymenovaný za kráľovského cenzora kníh a ako taký prepustil na cenzúre spisy básnika Jána Hollého, on mu za to venoval tri básne. Nazývali ho "Slovenským Jankom“. 1830 dostal titul opáta a 1836 titulárneho biskupa bez biskupského svätenia. 1836 sa stal aj rektorom peštianskej univerzity. Zomrel 29.7.1842 v Budapešti. Zanechal po sebe príručky arabskej a aramejskej reči.
3.  V roku 1791 sa stal v Čadci učiteľom - organistom 23 ročný muž Jozef Eustach Valter. 15. decembra 1801 sa mu narodil syn menom František, ktorý opustil rodnú Čadcu, aby v Nitre študoval za kňaza. 26. septembra 1825 bol vysvätený. Dlhé roky bol kaplánom v Pov. Bystrici. 1836 sa stal farárom v Považskom Podhradí, kde aj zomrel 28. novembra 1869.
4.  5. decembra 1802 sa narodil na Horelici chlapec, ktorý sa stal chýrnym človekom. Volal sa Ján Nemčák. Teologické štúdiá vykonal v Trnave. Na kňaza bol vysvätený 7. augusta 1831. Vtedy zúrila cholerová nákaza, preto nemohol mať primície doma, ale v Žiline pred sirotárskym kostolom. Kaplánom bol v Terchovej a v Púchove. 1842 sa stal farárom v Dolnej Súči, kde podporoval už vtedy známu súčanskú dychovku. 1866 sa stal farárom v Trenč. Teplej, 1877 v Malej Hradnej, ale hneď penzionovaný. Býval u bývalého kaplána Juraja Stískalu. Zomrel v Trenč. Teplej 14.1.1885. Okrem zásluh v duchovnej správe si získal mnohé zásluhy na poli národnom. Podporoval Maticu Slovenskú, Spolok sv. Vojtecha, gymnázium v Kláštore pod Znievom. Jeho veľkým činom bolo založenie školy na Horelici a Kyčere, ktoré zásoboval slovenskými knihami a pomôckami. Horelická škola sa udržala ako rímskokatolícka do posledných čias. Bol činný aj literárne, po slovensky. Jednu báseň s dvomi spolužiakmi 1827 zložil po latinsky. Putoval na cyrilometodský Velehrad.
5.  Medzi čadčianskych rodákov sa zaraďuje člen rodiny Matterovskej. Volal sa Ján Nepomucký Matter, narodený 28. apría 1861. Matterovská rodina sa stala známou v Čadci. Táto rodina prišla do Čadce z Tešína.
 Ján Matter ako 17 ročný vstúpil do školskej rehole piaristov. Tam vyštudoval za kňaza i profesora. Učil na viacerých gymnáziách piaristov latinčinu, gréčtinu a nemčinu. 1890 učil v Debrecíne. 1899 napísal a uverejnil prácu o drotároch. Tam sa jeho stopa stráca.
6. 25. januára sa narodil v Čadci Vojtech Frommayer. V Ban. Bystrici vyštudoval na kňaza a tam bol aj vysvätený 1.VII.1896. V roku 1905 sa stal farárom v Dobrej Nive. Jeho otec bol lesným majstrom. Zaisto po ňom bol poľovníkom, lebo na poľovačke aj zomrel 4. marca 1924.
7. V roku 1886 prišiel na svet iný rodák, menom Jozef Bukovan. Celý kňazský život pracoval v susednom Sliezsku. R. 1895 otvorila Matica v Místku na Morave České gymnázium pre chudobných chlapcov. Dostali tam celé zaopatrenie. Obetavý kňaz P. Angelus Lubojacký sa ujímal chlapcov zo slovensko-moravského pomedzia, ktorí nemali inú možnosť študovať iba na maďarských školách, podporoval ich a pripravoval na skúšky. Medzi nimi bol aj Jozef Bukovan. Teológiu študoval na teologickom učilišti vo Vídnave a bol tam aj vysvätený roku 1912. Dlhé roky pôsobil v pútnickom chráme vo Frýdku, kde kázaval pútnikom zo Slovenska, najmä z Kysúc, ako hovorievali Slezáci "jejich lahodnou mateřštinou".
 1936 sa stal farárom v Bruzoviciach a po druhej svetovej vojne dekanom. Tešil sa veľkej úcte pre svoju hlbokú zbožnosť, šľachetnosť a sociálne cítenie. Bol činný aj verejne. Zomrel 3. júla 1974 vo Frýdku následkom zhubnej nemoci. Veriaci sa s ním rozlúčili v mariánskom kostole vo Frýdku. Telesné pozostatky previezli na pochovanie na rodnú Horelicu.
8.  20. januára 1914 sa narodil v Čadci Ján Chromjak. Rodičia bývali potom v Rudine a v Kysuckom Novom Meste. Teológiu vyštudoval po maturite na nitrianskom gymnáziu na bohosloveckej fakulte, kde získal aj doktorát teológie. Účinkoval v trnavskom biskupstve. Od 1950 bol mimo pastorácie. Zomrel 24.októbra 1991 v Charitnom dome v Pezinku.
9.  20. novembra 1917 sa narodil v Čadci Andrej Závodský. Študoval v nitrianskom seminári. 22. júna 1941 bol v Nitre vysvätený na kňaza. Ako kaplán slúžil v Slatine n. Bebravou, Pruskom, Turzovke, 1947 správca fary na Makove, 1953 zavretý, 1954 správca fary v Rajeckej Lesnej, 1958 v Pruskom, 1967 v Malej Hradnej. Zomrel na dôchodku 29. októbra 1990. Ním končí galéria starších kňazov Kysučanov. Nastúpila nová generácia.
K Čadčianskym kňazom Kysučanom pripočítavame aj kňaza Jána Hrušku, ktorý sa síce v Čadci nenarodil, ale celú svoju mladosť prežil práve v Čadci. Preto ho tu uvádzame.
Ján Hruška sa narodil 18.1. 1920 na Rakovej. Študoval v Nitre. Tam bol 11. júna 1944 vysvätený na kňaza. Kaplánom bol v Papradne, 1947 prišiel na Zákopčie. 20. júla 1948 tragicky zahynul, zabil sa na motorke. Pochovali ho na Horelici.
K tejto kapitole možno ešte dodať, že v kanonickej vizitácii sa spomína omšová fundácia, základina, ktorú pre tunajší kostol založil kňaz Jozef Matluch. Pôsobil v spišskej diecéze, na Liptove. Mohol preto pochádzať z Čadce. Zatiaľ sa nepodarilo zistiť jeho totožnosť.

Mladšia kňazská generácia z Čadce

1. Bukovan Stanislav
2. Dávidík Ľubomír
3. Duraj František
4. Ďurčan Marián
5. Gabriš František, SJ
6. Gabriš Milan
7. Gabriš Ondrej, SJ
8. Gavlák František
9. Gužík Štefan
10. Hafera Miroslav
11. Halgašík Alojz
12. Herman Ladislav
13. Hluzák Peter
14. Holbička Peter
15. Chrastina Viliam
16. Th.Lic.Ing.arch. Kapusňák František SF,  n.7.3. 1951 Krnov v. 14.9. 1989 Rím
17. Karnett Milan
18. Kučák Peter
19. Kučák Stanislav, kapucín
20. Masár Patrik
21. Paluch Ján, SVD
22. Petrek Jozef
23. Porochnavec Pavol
24. Potočiar Alojz
25. Šmelka Ján
26. Trnka Pavol
27. Trnka Slavomír
28. Urbánek Stanislav
29. Úskoba Ján
30. Valašík Marián, SJ

Škola v Čadci

V dejinách čadčianskej farnosti nemožno obísť takú vec akou bola škola. Isté stopy škôl možno badať pri obsadení miesta organistu, ktorý popri liturgických službách zároveň aj vyučoval deti. Býval za to honorovaný v kanonických vizitáciách uvedenými dávkami zo strany farníkov. Takú stopu možno vidieť vo vizitácii z roku 1728. V roku 1733 z dreva starého kostola postavili príbytok pre organistu, ktorý učil deti najzákladnejšie veci. Žiakov nebývalo veľa. Kanonická vizitácia z roku 1798 uvádza, že ich bolo iba dvadsať. Za čias účinkovania farára Juraja Ghéczyho na nák1ady čadčianskych farníkov r. 1803 postavili murovanú školu. Dovtedy v Čadci riadnej školy nebolo. Nová škola bola postavená tak, aby sa do vyučovacej miestnosti zmestilo 50 žiakov. Kanonická vizitácia z roku 1828 uvádza, že v Čadci bolo vo veku od 6 do 12 rokov 296 chlapcov a 277 dievčat. Z tohto počtu chodilo do školy iba 24 chlapcov a 6 dievčat. Deti v zime sedeli na peciach a priadli. Nemali ani riadneho oblečenia. V lete zas pásli dobytok.
Od roku 1791 bol v Čadci richtárom a organistom vzdelaný muž Jozef Eustach Valter. Vedel po slovensky, latinsky a nemecky. Vykonával aj funkciu mestského notára. Jeden z jeho synov sa stal kňazom. Je uvedený medzi kňazmi rodákmi.
Čo nemožno obísť, bola cirkevná škola na Horelici. Hovorí sa, že nezabúda vtáčik na svoje hniezdo. nezabudol Ján Nemčák na svoju rodnú Horelicu. Takmer už skoro koniec jeho života korunovala myšlienka, aby Horelica mala svoju školu. 16. mája 1878 začali Horeličania svojím nákladom, svojpomocou. Pomáhal Nemčák. pomáhali aj iní dobrodinci a 30. novembra tohože roku škola stála. V zime 1878 sa mohlo začať učiť 135 horelických detí. Na vrchu Kyčera zas s Nemčákovou pomocou postavili drevenú školu pre 30 detí. Nemčák na Horelici i na Kyčere podporoval učiteľa, pre jeho potreby dal svoje zariadenie, dával peniaze na učebnice, na knihy, časopisy. Od učiteľa žiadal, aby schopnejších žiakov pripravoval na gymnázium. Horelická škola bola veľká starosť a veľká bolesť. Čadčiansky kaplán Henrich Radlinský píše v liste zo dňa 20.II. 1879 akými ťažkosťami prešla horelická škola. Celá obec stála za školu, len dvaja ľudia sú proti, krčmár a richtár. Vec prišla tak ďaleko, že Horeličania sa odvolali až ku cisárovi. Prichádzali finančné ťažkosti. Nemčák ratuje, pomáha a vždy sa našlo východisko, lebo ako písal Nemčák biskupovi Roškovánimu o Horelickej škole, že "...pre ňu a v nej cely žijem". Nemáme po ruke údaje o škole, ani o učiteľoch, až od roku 1890 sú údaje, že tam učil učiteľ Rudolf Rojko až do prvej svetovej vojny. Horelická škola ako cirkevná škola jediná sa v Čadci uchovala do konca druhej svetovej vojny. V roku 1917 Rudolf Rojko na Horelici už neučil, ale učitelka Mária Adamová. Na Kyčere učil učiteľ Juraj Sýkora. Táto škola r. 1914 už nejestvovala.

Náboženské spolky alebo bratstvá

Okrem obvyklých dopoludňajších a popoludňajších bohoslužieb kysucké duchovenstvo organizovalo do menších skupín svojich veriacich. Také združovanie veriacich malo za cieľ výchovne vplývať na ľud, najmä na mravné zlepšovanie pospolitého ľudu.
Niet mnoho správ o takých združeniach, ale z tých, čo sa zachovali, zasluhujú si pozornosť:
Bratstvá miernosti a striezlivosti. V 19. storočí celú Európu, Slovensko nevynímajúc zachvátil mor alkoholizmu. Na prevýchovu ľudu, tj. odalkoholizovanie ľudu, vznikol v päťdesiatych rokoch spomínaný spolok, či bratstvo. Jeho veľkým propagátorom na Slovensku, a preniesol sa aj na Kysuce bol divinský a neskôr pružinský farár Štefan Závodník (1813 –1885). Nielen živým slovom, ale aj knižkami šíril protialkoholické myšlienky. Kysuckí farári podobné spolky zakladali vo svojich farnostiach.
Protialkoholické myšlienky a úsilia sa šírili pomocou modlitby sv. ruženca. V tomto vynikol najmä starobystrický kaplán Ján Kmoško (1845 – 1902). Ružencové spoločenstvá si veľmi obľúbili mariánsku pieseň "Ruža rajská spanilá, ružencová Mária". Zložil ju a v spevníku "'Weniec katolických cirkevných piesní" r. 1879 v Turč. Sv. Martine vydal Cyril Gabriel Zajmus (1843-1894). O vydanie spevníka sa postaral národovec, turzovský dekan Fraňo Tagáni (1816-1894).
Praktickým výsledkom spolku bolo, že ľudia odvykaním si od pitia alkoholu, si odkladali peniaze a neskôr ich mohli použiť na zveľaďovanie svojich domov, svojho majetku vôbec. Pamätali aj na ozdobovanie kostolov zakupovaním kostolných potrieb.
Realizátorom týchto úsilí v Čadci bol farár Ján Raška (1826-1899) a jeho kaplán Henrich Radlinský (1843-1898).
Okrem spomenutých spolkov si zaslúži zmienku misijný spolok detí, nazývaný Dielo Detinstva Ježišovho. Tento spolok založil šľachetný francúzsky biskup Charles de Forbin a tak isto šľachetná žena Pavlína Jaricotová. V roku 1843 založili misijný spolok pre deti a dali ho pod ochranu Dieťaťa Ježiša. V deťoch malo pestovať starosť o zámorské misie.
Tento spolok diecéze oznámil a doporučil svojím obežníkom nitriansky biskup Imrich Paluďai (1780-1858). Príslušní okresní dekani o tomto spolku posielali na biskupský úrad správy. V biskupskom archíve v Nitre sa zachovala iba jedna správa vtedajšieho dekana čadčianskeho dekanátu, staškovského farára Michala Michaloviča, a to z roku 1855. Viacej správ z Kysúc už do Nitry nešlo. Bol to spolok pre deti a vtedy chodilo do školy málo deti. Tak v roku 1852 bolo v Čadci 47 žiakov, v Čiernom napodiv 64, v Makove 36, v Oščadnici 45, v Rakovej 95, v Skalitom 135, v Staškove 53, v Turzovke 227, vo Vysokej 79 a v Zákopčí 34. V spolku sa skladali milodary na misie a vtedy deti peňazí veru nemali.
Misijné spolky sa začali šíriť v Čadci až v tridsiatych rokoch 20. storočia.

Náboženské spolky vo farnosti Čadca po prvej svetovej vojne:
 

1942:
   Spolok Detinstva Ježišovho 600 čl.
   Spolok sv. Vojtecha 150 čl.

1947:
  Jednota Katolíckych mužov 26 čl.
  Združenie katolíckych mládencov zv. SKM 26 čl.
  Združenie katolíckej mládeže dievčatá 140 čl.
  Katolícka Jednota žien 230 čl.
  Dielo šírenia viery 1860 čl.
  Spolok Detinsta Ježišovho 780 čl.
  Spolok sv. Cyrila a Metoda 120 čl.

V päťdesiatych rokoch tieto spolky nátlakom "zhora" prakticky zanikli. Ako tak sa udržiaval ružencový spolok.
Tretí rád sv. Františka zhromažďoval svojich členov na františkánske sviatky pred oltár, kde pán dekan im prečítal formulu rozhrešenia od hriechov tzv. absolúcia. Niekedy mávali tzv. zhromaždenia, kde si vypočuli príležitostný príhovor. V pôstne nedele si sami vykonávali pobožnosť krížovej cesty.
Činnosť náboženských spolkov bola sledovaná. Misijné spolky, Dielo šírenia viery a Detisntva Ježišovho boli pre školskú mládež a ako také neprichádzalo do úvahy ich udržiavať. Boli včlenené do celoslovenského misijného spolku, ktorý taktiež zanikol.

V sprievode biskupov Korca a Hnilicu prišla 14. mája 1990 do Čadce zakladateľka Misionárok lásky Matka Tereza, ktorá tu založila prvý kláštor tejto rehole na Slovensku. Jedna zo sestier, Sr. M. Dolorin, Indka, zomrela 45 ročná 22. augusta 1998 a je pochovaná pred vstupom do farského kostola. Z Čadce pochádza p. Peter Kučák, MC, prvý Slovák, ktorý je kňazom Misionárov lásky Matky Terezy.